Fero s Mišom sú poľovníci. Hádajú sa, kto má lepšieho poľovníckeho psa. Fero vraví:
”Išiel som raz do lesa a zabudol som si pušku. Dal som oňuchať psovi náboje, on sa rozbehol domov a priniesol mi ju.”
Mišo vraví:
”To zase ja som raz išiel so ženou a psom na kúpalisko. Žena si zabudla doma plavky. Tak som dal psovi oňuchať ženin rozkrok a on mi doniesol susedove vajcia.”

Policajt sa pýta ženy:
”Ako to, že vylúpenie bytu idete hlásiť tak neskoro? Čo vám nebol nápadný ten hrozný neporiadok v izbách?”
”Najprv ani nie. Myslela som si, že sa len manžel vrátil pre kravatu.”

Pán Novák príde na policajnú stanicu a požiada, či by sa mohol stretnúť so zadržaným lupičom, ktorý v noci vnikol do ich bytu.
”No dobre, ale nesmiete ho udrieť. Čaká ho súd.” upozorňuje ho policajt.
”Nebojte sa, ja mu nič neurobím. Chcem sa ho len spýtať, ako sa mu podarilo k nám v noci vkĺznuť bez toho, aby prebudil moju ženu.”

Okoupaný a osprchovaný muž sa utiera ručníkom pred zrkadlom a pýta sa:
Zrkadlo, zrkadlo, kto má najvätšieho čuráka na svete?
Ja, ozve se manželka z izby.

Manžel jemne uštipne svoju polovičku do zadku a vraví:
”Keby sme si to nechali spevniť, nepotrebovali by sme elastické nohavičky.”
Potom ju uštipne do pŕs a vraví:
”Keby sme si to nechali spevniť, nepotrebovali by sme podprsenku.”
V tom ho žena uštipne medzi nohy a vraví:
”Keby sme si toto nechali spevniť, nepotrebovali by sme elektrikára, záhradníka, poštára a ani tvojho brata.”

Muž sa jedného dňa zahľadí na manželku a vraví:
”Jarmila, myslím si, že by to dneska šlo.”
”A čo ako?”
”No, vonku svieti slniečko, na oblohe ani mráčika...”
”A čo by akože šlo?”
”Hovorila si predsa, že jedného pekného dňa sa zbalíš a pôjdeš...”

V krčme sa postaví opitý chlapík, buchne päsťou po stole a hovorí:
”Dnes prídem domov, kopnem do dverí a žena ani nemukne!”
”A čo ak náhodou mukne? Ha?”
”Nemukne, ráno odcestovala do Bratislavy.”

Sťažuje sa novomanžel Mišo kamarátovi Ferovi:
”Tá moja žena ma k sebe do postele pustí najviac raz za týždeň...”
”No, to si na tom ešte dobre!” chlácholí ho Fero. ”Poznám niekoľko chlapcov, ktorých tá tvoja potvora pustí k sebe do postele len raz za mesiac.”

Svadobná noc, dvanásť hodín, ozve sa zašeptanie ženícha:
”Drahá, môžem?”
”Nie!” šepká nevesta odpoveď.
Hodiny odbíjajú druhú. Zase prosebný ženíchov hlas:
”Už môžem?”
”Ešte nie.”
Štyri hodiny:
”A teraz môžem?”
”Ešte stále nie.”
Šesť hodín. Z dvora sa ozýva kikiríkanie. Ženích skoro s plačom:
”No, ale teraz by som už mohol, nie?”
”No tak dobre. Zlez.” dovolí mu nevesta.

Sedia Fero a Mišo na brehu rieky a chytajú ryby. Po chvíli Fero hovorí:
”Počuj, Mišo... ééé... mhmm... ty spávaš s mojou ženou. A to je... ééé... zle!”
”Vieš čo Fero, ja tú vašu rodinu fakt nechápem!” hnevá sa Mišo. ”Tvoja žena hovorí DOBRE, ty hovoríš ZLE. Kto sa má v tom vyznať?”